O krajine - nekrajine

Autor: Zuz Bednárová | 20.2.2013 o 17:40 | (upravené 20.2.2013 o 17:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

Poviem vám príbeh o krajine, kde sa piesok nelial, ani voda nesypala. Myš v tých krajoch mačky nechytala. Ryba v oblakoch nelietala. Nebolo to ďaleko a ani dávno. Že vy neviete, kde to bolo? Nuž, kde nebolo tam nebolo a kde bolo tam bolo. Nie jedného dňa, ale stále. A kto na to príde, ten tam pôjde.

 

Nie je veru nič príjemné zobudiť sa hneď ráno na tie otravné lúče slnka, čo sa vám tak pchajú do izby a nemôžete pred nimi ujsť. Poznáte to, však? „Treba s tým skoncovať.“ Myslel si náš kráľ v tejto rozprávke. A možno, že to ani nie je žiadna rozprávka. Kto vie? Ja nie. Nuž ale poďme pokračovať.

„Treba s tým skoncovať. “pomyslel si to a rozospatý otvoril oči. Zazvonil zlatým zvončekom na sluhu a čakal. Hneď do komnaty prišiel lokaj aj s komorníkom. Kráľ bol nespokojný. Veď im to trvalo príliš dlho. Mali stáť pripravení pred jeho dverami a na zazvonenie ihneď prísť!

„K službám, veličenstvo.” Povedal komorník pristupujúc k jeho veličenstvu a podávajúc mu vyšívaný uterák.

„Ako je možné, že vám to trvalo tak dlho?“ osopil sa on na ňho, „mám dosť toho slnka, nedá mi spať a mám po krk vás, ste pomalí a nanič, nič neviete. Ale, čo sa ja zlostím, veď ste iba ... , iba, iba taká medzera medzi slovami. Nemôžem od vás čakať nič lepšie. Môžete odísť a pošlite mi ministra vnútra, hneď!“ zakončil už miernejšie.

Vyšli, neotočiac sa jeho výsosti chrbtom, tak ako im to predpisoval protokol. Aj keď by mu obaja, a to môžem smelo tvrdiť bez toho aby to povedali nahlas, čo ani nesmeli. Aj keď by mu obaja najradšej vrazili dýku do chrbta, alebo aspoň malý nožíček, celkom maličký. Ale veď oni mali radi svojho kráľa, každý ho mal rád. Mali by ste to vidieť na oslavách jeho kráľovských narodenín, alebo na jeho korunovácii, alebo na každoročné sviatky Veľkej noci, či Vianoc, kedy sa panovník na chvíľu ukáže ľudu. Škoda, že ste tam neboli. Ľudia mu volali na slávu, vykrikovali jeho meno, jasali. „Nech žije kráľ. Sláva Sandrovi, nášmu vladárovi.“ Kričal dav, samozrejme aj s naším komorníkom Palom a lokajom. Kto by nekričal to, čo chce iný počuť, ak ten iný má k dispozícii 10 plukov pripravených vo chvíli sa na vás vrhnúť. Kto by sa netešil, ak ten, kto má tie pluky nedával by to aj patrične najavo, že ich má. A tak ho oslavovali a vynášali do nebies k tomu chudákovi Bohu, ktorý by z toho určite nebol nadšený, že by mal mať takého podnájomníka.

Ale drahý čitateľ sa už určite čuduje, prečo som nazval komorníka tak familiárne Palom, tak to musím vysvetliť. On sa vlastne volá Pal an Karin, ale ja ho mám vcelku rád, tak som si ho dovolil osloviť Palo a on neprotirečil. Tak sme sa stali priateľmi a tiež ma začal volať menom. Palo pochádza zo slávneho rodu Karinovcov, ktorý už po stáročia preukazuje kráľom Salu komornícku službu. Túto výsadu im vyslúžil akýsi praded, ktorý už dávno, veľmi dávno zachránil nejakému panovníkovi z doteraz vládnucej dynastie Drovi život. Nikto si nepamätá už jeho meno, ani miesto, kde sa to stalo, ani ako sa to udialo, ale odvtedy sú Karinovci odkázaní na túto výsadu. Výsadu? Ale, radšej to nechajme a poďme písať náš príbeh ďalej.

Ranné lúče nedali nášmu kráľovi pokoj ani pri raňajkách. Nie, nerušili ho už zvonku, pretože, keď si sadol k raňajkám to už neboli žiadne ranné lúče, ktoré vrhali do miestnosti matný tieň cez zatiahnuté závesy. Rušili ho vo vnútri, celkom mu pokazili ráno aj celý deň, aj večer, aj noc, aj ďalšie dni a noci a mesiace. Mali ho zamestnať na ešte dosť dlhý čas, ale to on ešte nemohol ani tušiť, čo my už vieme. A nemohli to vedieť ani ďalšie postavy v našej rozprávke, ako sa vyvinú ich osudy. To ranné slnko mu vrhlo do duše ťažký tieň, balvan pochybností a hnevu. V to ráno, či už skôr dopoludnie pri raňajkách bola šunka príliš studená, chlieb primäkký a mlieko až veľmi biele.

Prečo raňajkoval tak neskoro, keď vstal tak skoro? Zabudli ste, že si dal zavolať ministra vnútra? Ten aj prišiel nadšený tým, že si ho kráľ dal zavolať tak skoro. Nestihol sa ani poriadne doobliekať. Utekajúc po schodoch, len aby neskorým príchodom ešte viac nenahneval jeho veličenstvo, si zapínal pozlátené gombíky svojho skvostného kabáta. Stihol. Kráľ stál zamyslený pri okne a aj zabudol, že chcel aj jeho napomenúť za nedochvíľnosť. Pozeral von a sotva nebadane sa pohol, keď gróf Zandi vstúpil. Ten prišiel až ku nemu a čakal, kým ho kráľ osloví. No čo, aspoň mal čas sa poriadne vydýchať a prebrať sa z prekvapenia, ktoré sa v ňom usídlilo, keď poňho prišiel lokaj.

„Treba s tým niečo urobiť! Počuješ?“ konečne sa ozval Sander

„Áno pane, počujem. Ale ... s čím, môj pane, by som vám mohol pomôcť? Povedzte mi o čo ide a ja urobím, čo budem môcť.“ nerozhodne so seba vysúkal gróf.

„Ty to nevieš? Nepovedali ti to? To som si mohol myslieť, nedá sa spoľahnúť.“ Posledné slová vyriekol už len akoby pre seba. „Všetci v mojej ríši, v mojom veľkom kráľovstve ma počúvajú. Či už preto, lebo chcú, o čom by som ale pochyboval, alebo preto, že musia. Platia, keď chcem, spia keď chcem, aj jedia keď im to prikážem. Radujú sa na môj rozkaz aj plačú. Tancujú a zabíjajú. Len jeden nie. Povedz minister, čo by som mal s takým urobiť?“

„Len mi ho ukáž a ja s ním už urobím poriadok, neznepokojuj sa preto. Ak by sa ukrýval nájdem ho, ak by utekal, chytím ho, ak by sa vzpieral, prinútim ho. Len mi ho ukáž, ja si s ním už poradím.“ Vyriekol neuvážené slová Zandi a zahrmotil pritom šabľou uviazanou na boku, razantne položiac ruku na jej rukoväť a vypnúc hruď plnú vyznamenaní.“

„Beriem ťa za slovo“ usmial sa kráľ až ma z toho úsmevu zamrazilo, minister ho našťastie nevidel, lebo kráľ stál ešte stále otočený chrbtom k nemu a pozeral von. Teraz sa otočil a pozrel na neho, chytil ho za ruku a povedal: „ukážem ti ho. Je veľmi blízko, ale aj strašne ďaleko, každý ho vidí, ale ešte nikto ho nechytil. No ty to určite zvládneš, keď tak hovoríš.“ Skôr pritiahol ako priviedol grófa Zandiho ku oknu, ktorý už začínal niečo tušiť. „Pozri von! Vidíš ho? Je tam.“

„Pane, ale veď pod oknami nikto nie je. Ani v záhrade.“ Bledol pomaly minister

„Lepšie sa pozri, je tam. Vyššie sa pozeraj.“ Nútil ho Sander Drovi.

„Ani na múre nikoho nevidím, na kostolnej veži tiež nie“ a začínali sa mu triasť nohy, cítiac nejaký zlý žart.

„Zle sa pozeráš, minister. Vidíš ho a ani nevieš, že ho vidíš, lebo je pre teba úplne samozrejmý a predsa bez neho by si nevidel, ... by si nevidel ani jeho. Ešte vyššie sa pozri.“

„Pán môj, tam je už len nebo a vtáky, či ti tie mám priviesť?“

„Nepočúvaš ma, minister, už som ti veľa povedal. Čo ešte vidíš?“

„Nič už, len nebo, vtáky a slnko. A slnko. To snáď nie, vaša jasnosť, nie , nie, povedzte, že nie. Takto si strieľať z ľudí, to sa vám fakt podarilo, skoro ste ma dostali. Bolo to dobré.“ Smial sa hystericky gróf a utieral si spotené čelo.

„Nie. Vravím nie, ak to chceš tak počuť: nie, nežartujem. Uhádol si, to je náš nepriateľ.“

Minister vnútra ostal ticho stáť s rukou natiahnutou tak, ako opravoval odrhnutý záves. Slová vyrieknuté vo chvíľke nerozvážnosti nabrali teraz svoj obludný rozmer. „Kráľove želanie je mi rozkazom, jeho rozkaz je odteraz mojím želaním. Budem ho počúvať nezištne a rád. Uznávam ho za svojho zvrchovaného vládcu. . . .“ zneli teraz slová slávnostnej prísahy uvedenia do úradu v unavenej grófovej mysli. Vedel to, čo nevie čitateľ, ktorý sa tak čuduje jeho strachu z obyčajného vrtochu mladého kráľa. Ty ho vlastne ani nepoznáš, iba z môjho rozprávania. No on z ním žije každý deň, pozná jeho vôľu a tvrdohlavosť, aj chladnokrvnosť s akou podpisuje rozsudky smrti. Vie, čo sa mu páči, vie, že nie je hlúpy a nedá sa s ním manipulovať. To posledné dôverne pocítil aj na vlastnej koži, keď sa usiloval hýbať mladučkým kráľom tesne po korunovácii podľa svojej vôle. Ten mu pohrozil oddelením jeho hlavy od tela a vládol ďalej sám udržujúc ministra a celý dvor v strachu. A teraz veľký vladár vyslovil ústami samého ministra prianie na život, alebo na smrť. Podivný to rozkaz, čo nebol ani vyslovený.

„Tak, môj drahý, teraz choď a zariaď, čo si sa podujal.“ vytrhol kráľ Zandiho zo zamyslenia nad úbohosťou života. „Denne mi budeš podávať správu o tejto záležitosti, ako si pokročil. Môžeš odísť.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?